Peter Cvik

Počúvať novoročný prejav ešte stále vlastne nového slovenského premiéra nebol síce zážitok do budúcich dní a už vôbec nie do celého nového roka, ale niečo sme sa len predsa dozvedeli. Skúša konať v prostredí Smeru pomerne autonómne, nezávisle na jeho verchuške.. Aj keď treba jedným dychom dodať, že zatiaľ iba vo verbálnej rovine.A druhým dychom zase môžeme doplniť, že to pri tej verbálnej autonómnosti s veľkou pravdepodobnosťou aj dlho ostane. Na tú politickú nemá ani rozmer, ani politický výtlak, ale predovšetkým sponzorov.Zatiaľ.

Rozprávanie o tom, že vražda novinára a jeho priateľky postavila na Slovensku Berlínsky múr je možno pre poslucháčov zapamätateľná floskula, ale nič nemení na skutočnosti, že dôvodne podozriví sú z nej ľudia, roky napojení práve na Pellegríniho Smer. Stranu, ktorá ho povila. Stranu, ktorej nominanti sa v štátnych funkciách zoskupili do útvarov, ktoré Trestný zákon nazýva organizovaná zločinecká skupina. Presnejšie organizované zločinecké skupiny. Od východu na západ, od severu na juh a opačne. Pellegrini by sa dnes rád staval do pozície akéhosi zjednocovateľa národa. Národa, ktorý je vraj rozdelený Berlínskym múrom. Chce váľať múr, ktorý však vystavali jeho vlastní smeráci so svojimi pucflekmii z SNS a Mostu. Miesto „búrania múru“ by nám radšej nám mal vysvetliť ako to myslel so svojimi nezmyslami typu „protiruské sankcie škodia Slovensku“, alebo ako pasoval do pozície „protislováka“europoslanca Štefanca, ktorý vraj priviedol na Slovensko skupinu europoslancov, aby Slovensku škodili. Tí pritom nerobili nič iné, iba si plnili svoje povinnosti, vyplývajúce z ich mandátu a pýtali sa na rabovanie eurofondov,  ktoré páchali a páchajú (nielen)na východe smerácki kápovia.

Pellegrini sa nás dnes snaží presviedčať, že on s tým, čo bolo a je zlé, zhnité a smrduté v tradičnom Smere, nemá nič spoločné. Že on bol iba „akože“smerákom. Kto chce nech mu uverí, ale kto nechce, stačí aby si spomenul na 90 roky, keď v čase mečiarizmu na Slovensku vládla mafia. Jej bossovia mali zaujímavých poskokov. Volali ich štartéri. Úlohou štartéra bolo spustiť motor na aute predtým, ako si doň sadol najvyšší kápo. Bolo to z jednoduchého dôvodu. Grázli si radi nechávali navzájom v rámci konkurenčného boja v autách ako pozdravy výbušné systémy. Tie explodovali obyčajne po otočení kľúčika. Štartéri boli testovací panáci. Nezapájali sa priamo do aktivít akou bolo vyberanie výpalného, či predaja drog, ani žiadnej inej „podnikateľskej“činnosti klanu. Niektorí z nich neprežili, iní áno.  Tí druhí si neskôr otvorili vlastné živnosti, ktoré už nemali s organizovaným zločinom až tak veľa spoločného. A ak aj niečo, iba okrajovo.

Pellegrini robil niekoľko rokov v Smere štartéra. A dnes by si chcel otvoriť vlastnú, na pohľad serióznu živnosť. A presvedčiť voliča, aby si v jeho politickom butiku niečo objednal. Verí, že práve onen volič nepríde na to, že nakupuje v second hande.