Peter Cvik

Zažili ste už pocit, keď sa môžete pýšiť tým, že pochádzate z tej istej dediny, alebo mesta, odkiaľ pochádzajú aj ľudia, na ktorých ste hrdý? Ja áno. Dokonca opakovane. Ako chlapec som počúval so zatajeným dychom rozprávanie pána Mančušku, ktorý v uniforme anglickej armády bojoval proti Rommelovmu Wehrmachtu v severnej Afrike, či môjho otca, ktorý s armádou generála Svobodu prešiel cez Duklu. Vykresľoval som a vlastne v predstavách si dodnes vykresľujem poručíka Hralu, ktorý v leteckej kombinéze anglického kráľovského letectva zvádzal súboje na nebi s nemeckou Luftwaffe, aby svoj život vymenil za naše niekde nad Atlantickým oceánom.

Neskôr som fandil Petrovi Mrázovi, či Karolovi Brezíkovi, ktorí v dresoch Československa spúšťali svoj futbalový uragán na zelených trávnikoch. Alebo Petrovi Oremusovi, ktorý najprv ako hráč, neskôr ako asistent reprezentačného trénera Vůjteka, alebo ako tréner Košíc, dobýjal hokejové méty.

S pribúdajúcim časom sa k tomu pridala hrdosť na ľudí, ktorí zasvätili celý svoj život pomoci ľuďom takým biednym, že Danteho Peklo by bolo len útulnou predizbou vstupu do ich skutočných životov. Veronika Rácková, ktorá ako rehoľná sestra a lekárka súčasne, zachraňovala životy v Afrike, kde dodýchala pri tragickej udalosti svoj krátky, ale nádherný život. Alebo Veronika Sládečková, rovnako lekárka, ktorá zrejme priamo od Pána Boha dostala jedinú úlohu. Pomáhať trpiacim. A bez ohľadu na to, akej farby je ich pokožka a rovnako bezohľadu na to, ktorý duchovný a z ktorej cirkvi ich krstil. Alebo pre mňa ešte donedávna úplne neznámy chalanisko Martin Vittek, ktorý venuje svoj čas a energiu pomoci HIV pozitívnym deťom v Ugande.

Do zvláštnej, dalo by sa povedať úplne neslovenskej kategórie hrdosti na rodáka patrí profesor Ján Klučka. Bývalý sudca Ústavného súdu, bývalý sudca Súdneho dvora Európskeho spoločenstva v Luxemburgu, uznávaný vysokoškolský pedagóg, medzinárodne rešpektovaná osobnosť justičného sytému. Človek, ktorý si už nemusí v profesionálnom živote vôbec nič dokazovať, pretože toho dokázal viac, ako by sme dokázali my ostatní možno za 5 životov. V roku 2014 vymenovaný prezidentom Andrejom Kiskom za člena Súdnej rady. A napriek tomu, že dnes by už mohol ležérne mávnuť rukou nad stavom slovenskej spravodlivosti, urobil čin, opakujem čin, nie gesto, ktoré je našich pomeroch zriedkavejšie, skutky dobročinnosti voči utečencom. Urobil niečo nevídané. Na protest proti spôsobu rozhodovania Súdnej rady o nomináciách do justičných funkcií, požiadal prezidenta republiky o odvolanie z postu jej člena. Možno by sa v prvom momente mohlo zdať, že tak urobil kvôli zvoleniu Radoslava Procházku za kandidáta do Luxemburgu. Podľa môjho presvedčenia však urobil tak preto, že sa mu už úplne zhnusili spôsoby, akými niektorí členovia tejto samosprávnej inštitúcie pristupujú k napĺňaniu svojho poslania. Zhnusili sa mu ich spôsoby, ktoré sa viac, ako voľba výberu kandiddátov, podobajú na správanie sa konských, či kravských handliarov na trhu. Zhnusili sa mu ich metódy, až priveľmi pripomínajúce chovanie sa mafiánov, rozdeľujúcich si teritóriá záujmov a vplyvu.

Toto sú moji rodáci, na ktorých som hrdý. A navyše som šťastný, že ja môžem byť ich spolurodákom.