Peter Cvik

Neviem, či sa toto odsúdenie masového vraha dá vôbec nazvať klasickou spravodlivosťou, keďže tá prišla až 22 rokov po najhnusnejšom zločine, spáchanom v povojnovej Európe. Ale aspoň prišla…

Keď na sklonku balkánskej vojny zabijaci z armády tzv. Republiky Srpskej povraždili v Srebrenici 8 000 mužov, z ktorých najmladšiemu bolo 14 a najstaršiemu 92 rokov, ešte o tomto beštiálnom zločine nikto okrem vrahov netušil. Otrasné skutočnosti začali vychádzať na svetlo až po niekoľkých mesiacoch, aby sa plná pravda vyjavila až po mnohých rokoch. Povraždení muži boli takmer všetci civilisti, ktorí nemali s vojnou nič priamo spoločné. Mali proste „smolu“, že sa narodili ako muslimovia. S rukami zviazanými za chrbátom drôtom, ich vodili vrahovia k roklinám v okolí Srebrenice a strelou do tyla ich brutálne zabíjali. A potom zahrabávali budlozérmi. O niečo neskôr, v snahe zahladiť stopy po svojom besnení, ich zase zo zeme vyhrabávali a pochovávali v masových hroboch na iných miestach v bosnianskych horách. 8 000 životov sa navždy skončilo na základe rozkazu Ratka Mladiča, najodpornejšieho masového vraha v dejinách povojnovej Európy. Hovorí sa o ňom, že to bol „najudatnejší bojovník v radoch srbských nacistov, pokiaľ bojoval proti neozbrojeným civilistom. V okamihu, keď narazil na dôstojného súpera, okamžite stiahol chvost a velil na ústup“. Ak vám takéto chovanie pripomína „hrdinstvo“ fašistov v druhej svetovej vojne, ktorí dokázali bez mihnutia oka povraždiť celé dediny, nemluvňatá nevynímajúc, nechápte to ako podobnosť. Je to presná kópia týchto zverstiev. Matky a ženy zavraždených čakali na deň, v ktorm sudca v Haagu vyslovil v rozsudku voči Mladičovi „doživotie“, dlhých 22 rokov. Presne jednu generáciu. Pri takýchto zločincoch, bez ohľadu na to, či páchatelia zakrývali svoje besnenie „bojom za robotnícku triedu,bojom za národ, za katolícku, pravoslávnu, moslimskú, alebo inú vieru“ sa natíska otázka, či je trest doživotia vôbec dostačujúci? Lebo ako vraví jeden môj kamarát, „budú si užívať frajerského väzenia, sťažovať sa na nekvalitnú stravu a pritom by sa stravou mali stať oni samotní. Stravou pre potkany“.

Pri vojne na Balkáne zlyhala vtedajšia Európa ako celok. Bezmocne, možno však iba chladne sa prizerala vojnovým zločinom, páchanými kreatúrami, ktoré akýmsi omylom zobrali na seba ľudskú podobu. Prizerala sa vraždeniu civilistov, znásilňovaniu, upaľovaniu, či pochovávniu obetí zaživa, prizerala sa skutkom, pri ktorých by mohol Dante napísať druhý diel svojho Pekla.

Prežil som príliš veľa času v Srbsku, v Bosne a na Balkáne ako takom, aby som mohol povedať, že „títo boli zlí a tamtí dobrí“. Vo vojne sú iba zlí a horší.

Ale prešiel som príliš veľa miest, kde vojnové etnické a náboženské besnenie vyrylo navždy hlboké a vlastne takmer nazasypateľné brázdy.

Môžem teda povedať, že  NATO skutočne urobilo bombardovaním Belehradu v roku 1999 obrovskú chybu.

Ak by „mäsiara z Balkánu“, ako nazývali a dodnes nazývajú Slobodana Miloševiča, konštruktéra vojny na Balkáne bombardovalo už v roku 1992, mohli žiť státisíce ľudí.