Ak o jeho „viere v Boha a vyznávaní kresťanských hodnôt“niekto dodnes iba pochyboval, po relácii na Markíze si je už absolútne istý. Moderátor začal zostra a spýtal sa ho na Desatoro Božích prikázaní. Spýtal sa ho na absolútny základ kresťanskej viery, spýtal sa ho niečo, čo vedia deti po prvom roku na náboženstve naspamäť. A náš „veriaci a praktikujúci kresťan“ nahodil široký, iba jemu vlastný úsmev a začal. Koktať…Napokon vymenoval z Desatoro asi 5 prikázaní, navyše ani zďaleka nie v poradí, v akom idú v modlitbe. A bolo. Hanba ušitá rovnaká, ako keď sa kedysi spytovali politikov na ich lásku k Slovensku. Po bezobsažných, mlátením prázdnej slamy zaváňajúcich slov o tom, ako Slovensko milujú so všetkým čo k nemu patrí a najradšej by vybozkávali Kriváň aj so skobami, ktoré tam nechali horolezci, dostali za úlohu povedať tretiu slohu základnej piesne štátu. Tuším s výnimkou jediného pozerali na redaktora ako náčelník ľudožrútov na nedeľný obed pozostávajúci z brokolice na kyselo a špargle na sladko. Proste s hrôzou v očiach. Veľmi blizúčko mal k nej v nedeľu aj Maroš Šefčovič, aj keď sa ju snažil prekryť univerzálnym úsmevom. Ten však bol natoľko silený, že mu nemohol veriť ani on sám! Šefčovič neurobil chybu, keď súhlasil s kandidatúrou na prezidenta. Urobil ju v už v čase, keď súhlasil, ale možno sa sám aktívne ponúkol, že sa stane kádrom Smeru. Isteže, nepatril k tomu najhoršiemu, čo Smer ponúkol tejto krajine. Nebol ani Kaliňákom, ani Tomanovou, ani nebohým Paškom. Ale nebol ani osvietencom, ktorý by sa snažil zvnútra meniť moloch, zo dňa na deň viac a viac pripomínajúci organizovanú zločineckú skupinu. Užíval si výhody plynúce z členstva v tejto organizácii, aby sa nám dnes snažil nahovoriť, že on bol bol iba šoférom, ktorý vozil panstvo na rabovačky. Podsúvanie tejto obhajoby a „kresťanstvo zakorenené v duši“ sú rovnako úprimné ako vyznanie lásky v pornofilme : „Vezmeš si ma drahá? Áno drahý. Si jediný muž, ktorého milujem a navyše prvý v mojom v živote.“
A klapka cvakla a ide sa naostro. 30 marca 2019.