Na ekonomické táraniny kapitána Danka o tom, ako Slovensku škodia sankcie proti Rusku, naletel aj premiér Pellegríni. Ak ten prvý je bohvieako vyštudovaný právnik, dá sa pochopiť, že mu robí problém pochopenie nielen výrazu „štatistika zahraničného obchodu SR“, ale aj podstatne jednoduchšie ekonomické ukazovatele. Z dostupných medializovaných informácií z prostredia ministerstva obrany, pôdohospodárstva a školstva, vzťahujúce sa k verejným, alebo v prípade utajenia neverejným obstarávaniam je zrejmé, že z ekonomiky pochopil iba časť účtovníctva „má dať-dal“ a pojem „marža“. Inak sa ďalej skutočne jeho ekonomickými bludmi o škodlivosti protiruských sankcií slovenskej ekonomike netreba zaoberať. S takýmto poňatím ekonomiky by rachol už v prvej triede na obchodnej akadémii.
Horšie je to s premiérom Pellegrínim, ktorý si Dankovu mantru osvojil a dokonca pokračoval v jej „vylepšovaní“ ako ekonóm vynálezca. Absolvent akejkoľvek vysokoškolskej fakulty ekonomického smeru, by sa mal vyvarovať šíreniu ekonomických hlúpostí. Premiéra, ako absolventa ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici nevynímajúc. „„Musíme občanom pripomenúť, že Slovenská republika cíti dopady sankcií. O prácu v niektorých fabrikách prišli stovky Slovákov kvôli tomu, že nemohli viac dodávať svoje produkty do Ruskej federácie,“ povedal vo štvrtok Peter Pellegrini(DenníkN). Na konkrétnu otázku novinárov, aby upresnil svoje tvrdenia o počte prepustených robotníkov a dôvodoch straty práce kvôli protiruským sankciám, si pomohol ako správny smerácky demagóg príkladom spoločného slovensko-ruského podniku v Prakovciach, ktorý mal vyrábať železničné vagóny aj vďaka štedrej slovenskej vládnej pomoci vo výške 10 000 000,-, aby vytvorila 50 pracovných miest! Na jedno miesto teda dala 46 000,-€! Z podniku napokon nič nebolo a štátne peniaze buď vyleteli komínom, alebo pristáli na správnych účtoch. Správnu odpoveď si vyberte podľa ľubovôle.
Medzičasom klesla, možno paradoxne práve vďaka „protiruským sankciám“, nezamestnanosť na Slovensku na historické minimum. Slovenské podniky sa začali ešte viac orientovať na reálny európsky, ázijský a zaoceánsky trh a prestali sa spoliehať na „nekonečné“ ruské odbytištia. Alebo ak chcete, na ekonomické ruské potemkinovské dediny.
Takže ak nechce slovenský premiér v krátkej budúcnosti preberať Nobelovu anticenu za ekonomiku, musí si buď pozrieť štatistiku zahraničného obchodu Slovenska, alebo menej emotívne prežívať Dankove ekonomické nezmysly a súťažiť s ním o prvé miesto v kategórii „Krčmový táraj roka“.