Milý Donald!
Dúfam, že súhlasíš, že ti budem tykať. A ak nie, priznám sa, že tvoj nesúhlas mám úplne na háku. Vieš, ono sa totiž človeku ľahšie vraví napríklad Donald, ty si kretén, ako pán Donald, ste kretén. Výsledok je síce rovnaký, ale pri tykaní cíti človek väčšiu bezprostrednosť. Ako keby sa ťa priamo dotýkal.
Takže ctený Donald. Keď v tebe začalo dozrievať presvedčenie, že máš podstatne na viac, ako pelešiť sa v peniazoch, ešte stále sme netušili, že to môže skončiť až tvojou kandidatúrou na prezidenta USA. Najprv sme boli úfali, že po zopár fackách od tvojej manželky, prípadne svokry, ťa táto magorina prejde. Nuž, ale facky neprichádzali a svokra možno naopak, bola na odchode. Vieš, Donald, v podstate sa ti ani nečudujem. Keď vidíš, kto všetko vo svete zastáva úrad prezidenta, bolo prirodzené, že si sa chcal vyrovnať trebárs Robertovi Mugabemu zo Zimbabwe, či venezuelskému Nicolásovi Madurovi. Prípadne doživotnému kubánskemu vládcovi Fidelovi. Aj keď on na rozdiel od teba (aspoň dúfam), už nevie, či má rannú toaletu pred sebou, alebo má už po nej. Donald, mne bolo do istého času vlastne úplne jedno, či kandiduješ, alebo nie. Tvoju snahu som chápal ako pohnútky, uvedené vyššie. Ale keď si začal hovoriť úplne vážne o USA ako o krajine bez moslimov, dokonca aj bez moslimských turistov, začal som šípiť – my Slováci máme na to taký bohemizmus – prúser. A ten prišiel len pred pár dňami, keď si urazil matku amerického muslimského vojaka, ktorý zahynul v Iraku. Ten chlapec mal 26 rokov a zomrel v Iraku za Ameriku. Za Ameriku, opakujem. Za USA! Povedal si, že na nedávnom zjazde demokratov jeho matka Ghazala Khanová len stála po boku svojho manžela a nemala od neho dovolené prehovoriť. Na označenie chovania, aké si predviedol, už nepoužívame my Slováci žiadny bohemizmus, ale máme na to svoj vlastný, číro slovenský výraz : chrapúň. No, pre úplnosť ešte dodávam, že máme aj brisknejšie slovo, ale to by ma admin zmazal. A navyše by sa mnohí Slováci, mňa nevynímajúc, mohli cítiť dotknutí, že naše „mužstvo“ je porovnávané s tebou.
Nedávno si označil Hillary Clintonovú, tvoju finálovú súperku v boji o Biely dom, za najhoršiu ministersku zahraničných vecí v histórii USA. Donald, Donald. Keby si len tušil, za čo všetko označujú mnohí ľudia teba, neuchádzal by si sa ani post predsedu uličnej organizácie republikánskej strany v tvojej rodnej dedine. Ale madam Clintonová má napriek tvojim hodnteniam jej osoby, jednu veľkú prednosť. Ju môže ty, ale aj ktokoľvek iný kľudne označiť za neschopnú ministerku. Ale teba nikto nikdy neoznačí za najhoršieho amerického prezidenta. Ani za najlepšieho. Ani za stredného. Proste za nijakého. Pochopil si to?
Preto prijmi moju radu. Požiadaj ruského prezidenta Putina, aby ti udelil expresne rýchlo ruské občianstvo. Keď ho dostal na počkanie chronický neplatič daní Depardieu, v tvojom prípade to nemôže byť žiadny problém. Navyše je jasné, že po vašich vzajomných líškaniach z posledného obdobia, už medzi vami preletela politická iskra. Stačí si spomenúť na tvoj výrok o tom, že Krym treba navždy pripojiť k Rusku.
V Rusku budú onedlho tiež voľby prezidenta. „Voľby prezidenta“ sú v ich podmienkach ironickým výrazom, ktorým sa oznamuje svetu, že Vladimír Vladimírovič nebude ďalších 5 rokov baliť veci do krabíc v kremeľskej kancelárii. Ale ak by si ho na súboj vyzval ty, na rozdiel od iných kandidátov by si možno tento zápas nielen prežil, ale dokonca v ňom aj zvíťazil. Vieš, koľko ľudí, predovšetkým v Amerike, by ti fandilo?
Takže milý Donald Trump. Aj keď nie som si istý, či je oslovenie „milý“ pri tvojom nacvičenom „ľúbeznom, všeobjímajúcom a všetkých objímajúcom“ úsmeve správne.
Naber odvahu a miesto urážania matky amerického vojaka, vyzvi na duel Vladimíra Vladimíroviča. Potom sa aspoň priblížiš ku skutočnému hrdinstvu jej syna. On totiž nezahynul v Iraku preto, aby si smradi tvojho typu mohli obtierať do jeho matky nevymáchané papule.