To, čo nedokázali armády Rakúsko-Uhorska v 1. svetovej vojne a ich nasledovníci z armád Wehrmachtu, slovenského štátu a Horthyovského Maďarska v 2. svetovej vojne, dokázali politici našich dvoch krajín, ktoré inak hrajú „kľúčovú“ úlohu v európskom, či dokonca svetovom dianí. Podarilo sa im spoločnými silami vyhnať Britov z európskeho bojišťa!
Samozrejme, že odchod Veľkej Británie z Európskej únie sa neudial len a len ich zásluhou. Takí „svetovopukoví“ naši a maďarskí mocní zase nie sú, ale veľa múch aj slona zožerie. Odchod Británie bol na spadnutie už dlhšie a prvýkrát sa o ňom začalo nahlas hovoriť v roku 2004, keď sa udialo najväčšie rozšírenie EU v jej histórii. Na jej zástavu pribudlo 10 hviezdičiek , vrátane Slovenska a Maďarska. Už vtedy sa prvýkrát ozvali hlasy, že takéto rozšírenie nie je ničím iným, ako veľkým hazardom s budúcnosťou spoločenstva. Kritizovali najmä absenciu reálnych záruk, že sa politické elity týchto krajím budú správať vždy a bezvýhradne demokraticky, že budú navždy ctiť nielen text, ale predovšetkým duch zákona. Dôvody na takéto obavy mali podporené historickými skúsenosťami. Horthyovské Maďarsko, nahradené Kádárovým komunizmom, fašistický slovenský štát, vystriedaný komunistickým Československom. To musí zanechať stopy na celých generáciách, volalo vtedy zopár západoeurópskych politikov, ktorých iní politici hneď tvrdo zahriakli, aby nestrašili Európu tým, čo vraj nejestvuje! Keď Gyurcsániho vystriedal v premiérskom kresle navrátivší sa Orbán a Dzurindu Robert Fico, iba veľmi pozorní politici, či presnejšie politológovia začali upozorňovať, že spôsob vládnutia týchto dvoch mužov je všetkým iným, len nie zažitou demokratickou formou. Ich postoj smerom k Únii sa zúžil na jednoduché požiadavky : Daj eurofondy a nestaraj sa! Zamestnaj našich nezamestnaných a nestaraj sa! Žiadna ochota riešiť spoločné problémy, žiadny pocit spoluzodpovednosti. Len a len, znova a znova eurofondy a výhody z členstva!
Keď vrcholila utečenecká kríza, ktorej dôsledky mali znášať podľa týchto dvoch premiérov výlučne, alebo predovšetkým Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia a keď oni dvaja opakovane dodnes verklíkujú, že žiadnych(živých) utečencov vo svojich krajinách nechcú, museli (zatiaľ iba) britskému voličovi prasknúť nervy! Jeho krajina je totiž tou, ktorá takmer najviac prispieva do bruselského rozpočtu. Posiela tam dane, ktoré on platí. Posiela tam dane, ktoré sa potom cez eurofondy strácajú v čiernych dierach pri výstavbe štadiónov v rodnej Orbánovej dedine, nástenkových tendroch na Slovensku, alebo pri výstavbe Počiatkovho obchvatu Bratislavy, za ktorý by sa dali postaviť dva diaľničné okruhy okolo Londýna.
Samozrejme, bolo by povrchné tvrdiť, že iba toto bolo dôvodom na rozhodnutie Britov pre odchod z Únie. Ale už klasik povedal : Keď sa nazbiera veľa veľkých prú…ov, vec praskne na najmenšom z nich.
Výsledok včerajšieho plebiscitu zasadil veľkú ranu európanom a nesmierne potešil predovšetkým euroskeptikov.A keď k tomu pridáme nedávne prezidentské voľby v Rakúsku, kde len o zastrúhaný vlas vyhral demokratický kandidát pred síce distingvovaným, ale predsa len domácim Kotebom, máme už takmer na dosah to, čo sa nazývalo c. k. monarchia Rakúsko – Uhorsko.
Šialenstvo? Pripúšťam. Ale kto z nás by bol pred 30 rokmi veril, že z Michaloviec prejde bez pasu až do Lisabonu?