Jano, Jožo, Peter, Mišo? Alebo “trulica” Zuza, Mária, či Renáta?
Ako chlapčisko som hltal Staré grécke báje a povesti.Odysseove cesty, Tróju, či Daidalosa a Ikarosa.V chlapčenských predstavách som bránil Tróju, ako grécky vojak Feidipides som bežal oznámiť do Atén, že sme porazili Peržanov pri Maratóne a tak, ako každý chalanisko, som chcel byť Herkulom, ktorý plní 12 úloh.Ja som sa hrdinom nikdy nestal…
Neviem, čím chcel byť v mojom veku seržant gréckej armády Antonis Deligiorgis.Možno ani netúžil byť hrdinom.Ale život a predovšetkým on sám rozhodli, že sa ním stal! Pri ostrove Rodos sa potopila loď s utečencami zo Sýrie a Eritrei.Seržant Antonis nedbal na vysoké vlny a vlastné ohrozenie života, skočil do vody a sám zachránil pred smrťou 20 stroskotancov.Medzi nimi bola aj žena vo vysokom štádiu tehotenstva, ktorá onedlho po svojom zachránení porodila syna a dala mu meno Antonis.”Nebol som sám, kto zachraňoval životy nešťastníkov.Pridali sa aj rybári, ľudia z ostrova a pobrežná stráž”, vravel, ako keby chcel zľahčiť svoje hrdinstvo.Iste, aj im patrí vďaka za spasené životy nešťastníkov, ktorí mali v nešťastí šťastie.Ale seržant Antonis je, či chce, alebo nechce kvôli skromnosti, hrdinom.Vďaka nemu dnes žije 20 ľudí a vďaka nemu prišiel na svet v gréckej pôrodnici ďalší človiečik.
Exodus ľudí z krajín Blízkeho východu je dnes mohutný.Občianska vojna v Sýrii, neexistujúci štát v Líbyi a s tým spojené vojny “každý proti každému”, Irak, zmietajúci sa v bojoch so zločincami z Islamského štátu-nie, oni naozaj nemajú s islamom spoločné vôbec nič, okrem názvu náboženstva, ktoré zneužili na svoje sadistické vyčíňanie.A tí, ktorí trpia najviac : Vyvražďované celé rodiny, na úteku pred šialencami matky s deťmi, často takými maličkými, že ešte nevedia ani vysloviť mama….Deti, ktoré so šialeným strachom v očiach hľadia do objektívu fotoaparátu v domení, že si prišlo pre nich to, čo predtým nespočetne razy videli na vlastné oči – smrť.
Grécky seržant Antonis Deligiorgis je človek, ktorý sa môže smelo, keď sa naplní čas, postaviť pred nebeský senát.Na otázku porotcov, koľko dobrých skutkov spáchal vo svojem živote, môže kľudne odpovedať jednoducho matematikou : 20+1=21.
A čo my, Slováci?Nedávno som sa stal svedkom diskusie v jednej spoločnosti a keď poviem, že mi bolo potom hrozne, zďaleka som nepopísal ťažobu, ktorá mi okupovala dušu, ale aj žalúdok.
“Nech sedia doma, my máme dosť svojich starostí!Ešte nás aj oni budú vyžierať?”
“Okolo Európy treba postaviť 10 metrový plot, aby ho nikto z nich nemohol preliezť.A tých, ktorým sa to podarí,treba luftom poslať nazad”
“Tých, čo sa už sem dostali, by som naložil zase na lode, poslal na more a tam kde je najhlbšie, by som ich potopil”
Takéto boli “riešenia ľudí(ozaj ludí?) v poradí dôchodca, účtovníčka, bývalý lampasák-politruk.
Nie je podstatné, že boli v značnej menšine.Strašné je, že sa vôbec vyskytli…Sú krajiny, kde stretnúť truľa je naozaj dosť ťažké.Často mám však pocit, že u nás na Slovensku je ťažké sa mu vyhnúť…
Snáď úplne na záver si pomôžem slovami jedného môjho kamaráta, ktorý určite rovnako ako ja, nie je žiadny protislovenský živel :
“My Slováci, alebo aspoň značná časť z nás, by sme mali byť šťastní a ďakovať Bohu, dejinám a všetkým priaznivým okolnostiam, ktoré sa v našej histórii vyskytli, že sme sa ocitli v Európe.Lebo ak by sme sa vyskytli kdekoľvek inde na svete, už by sme sa nevyskytovali”!