Chodím v Kyjeve po Majdane a v duchu vám ďakujem, Vladimír Vladimírovič Putin. Možno by som aj kvety položil k vašej soche, alebo by som vám nechal zahrať v rádiu nejakú vašu obľúbenú pieseň. Trebárs Sojuz nerušimyj, veď tú si stále pohmkávate a dupkáte pri tom do taktu vojenskou čižmou. Sochu tu však nemáte, veď ako by to vyzeralo, keby na hlavu takého “mieromila” holuby…..oné…No veď viete, čo. A vášmu srdcu blízka ruská pieseň Sojuz nerušimyj tu tiež netrhá rebríčky hitparád.
Dlhé roky som ráno vstával v domnení, že magori, blázni a fašisti už v európskej politike vymreli.
Prvé prebudenie prišlo v čase, keď ste nariadili zrovnať so zemou čečenský Groznyj, aj so státisícami jeho obyvateľov.
Druhé v čase, keď ste vyslali ruských “mierotvorcov” do južného Osetska, aby ste ho “uchránili” pred Gruzínskom, ktorému roky neodňateľne prináležalo.
Tretie v čase, keď začali náhle zomierať vaši kritici. Jeden sa sám otrávil, druhý zase sám seba ubil na smrť, iní spáchali samovraždu niekoľko násobným strelením si do hlavy.
Štvrté, zatiaľ najväčšie prebudenie, prišlo len toť nedávno, keď vaši zelení mužíci obsadili Krym. Ale medzitým sa udial Majdan, na mieste ktorého dnes stojím. Je sobota 3.apríla 2015. Fičí ľadový východný vietor. Ako keby chcel potvrdiť, že z východu, alebo ešte presnejšie z Kremľa, vždy prichádza mráz. Pozerám sa na tabuľu so zavraždenými a nezvestnými občanmi Ukrajiny, ktorí si spolu so státisícami ďalších dovolili pred pol druha rokom vyjsť do ulíc v Kyjeve a protestovať voči rozhodnutia vtedajšieho prezidenta Janukovyča, občianskym povolaním kriminálnika, ktorý sa rozhodol, že nepodpíše asociačnú dohodu s EU a vrhne Ukrajinu do tlamy ruského medveďa. Janukovyč napokon ušiel z Ukrajiny ako skutočný zlodej, takmer by sa dalo povedať, záchodovým okienkom. Predtým však neváhal nasadiť proti neozbrojeným ľuďom špeciálne vycvičené jednotky Berkut a odstreľovačov. Mušku títo jeho “hrdinovia” nemali zlú. Vyše stovka zavraždených civilistov…
Keďže oni tu pamätník zatiaľ tiež nemajú, položil som na Majdane, dnes už posvätnom mieste Ukrajincov, aspoň symbolickú kyticu bielych kvetov. Keď som ich kládol, myšlienkami som zavítal do Moskvy a predstavil som si, ako ste si hrýzli pery od zlosti, keď vám váš vyberač ukrajinského výpalného Janukovyč posielal šifrované správy o miliónových demonštráciách na Ukrajine, ktoré nielenže neslabli, ale naopak, zo dňa na deň silneli! Tak ste rozhodli pre realizáciu plánu Krym!
Dúfam, že mi nemáte za zlé Vladimír Vladimírovič, ak neverím vašej nedávnej báchorke o tom, že ste sa rozhodli anektovať Krym z večera na ráno. Toto ste mali pripravené už dlhé roky a čakali ste len na skončenie zimnej olympiády v Soči. Báli ste sa, že ak by ste sa rozhodli pre anexiu predtým, normálny svet by tú vašu šaškáreň v Soči bojkotoval. A finančné straty z takéhoto rozhodnutia by ste nerozchodili. Bol by to direkt priamo na váš finančný solar plexus. Rovnako mi dúfam nebudete zazlievať, že skázky o ruskej “neúčasti” v bojoch na strane proruských teroristov na východe Ukrajiny odporučím na počúvanie len niektorým mojim známym, ktorí ich radi nielen zhltnú, ale budú aj internetom šíriť ďalej, ako množstvo iných sprostostí. Mne totiž nejde do hlavy, že “samostatne, bez vašej pomoci bojujúci povstalci” používajú tanky, ktoré má vo výzbroji výlučne ruská armáda. Iba ak by to bolo tak, že si ich vypožičali na víkend vo svojich plukoch, alebo ich kúpili v záložni. Ale s takouto verziou ste zatiaľ neprišli.
Na úvod som napísal, že vám ďakujem.
Svoju vďaku myslím úprimne, aj keď úplne inak, ako by ste ju chceli poňať vy. Ďakujem vám za to, že ste ma definitívne prebudili z ružových snov o tom, že v Európe 21.storočia už nemôžu existovať politickí výpalníci a dementi. Jeden taký okupuje sídlo vlády v Budapešti, iný sedí na pražskom Hrade. Ale v porovnaní s vami sú to len naozaj šašovia, s ktorými si zahráte, držiac ich na špagátikoch, bábkové divadlo. Oni na rozdiel od vás nemajú prístup k atómovému kufríku, ako túto svoju možnosť v poslednej dobe až pričasto a rád zdôrazňujete.
Naozaj vám úprimne ďakujem za poznanie, že nemusí byť až také normálne a večné, vstávať ráno s presvedčením, že sa “nič nemôže stať”. Dnes mi stačí spomenúť si na vaše meno a viem, že sa môže. Aj Hitler vždy po každej okupácii novej krajiny opakoval, že to bola okupácia už posledná.
“Poslednou” bolo Rakúsko, “poslednou” bolo Československo, “poslednou” bolo Belgicko, Holandsko…
Takže za poznanie, že stať sa môže až príliš veľa, vám Vladimír Vladimírovič Putin skutočne ďakujem! Ak analytici z ruskej ambasády v Bratislave zaregistrovali, že som sa v mojich osloveniach smerom k vám úzkostlivo vyhýbal slovám “vážený, drahý, milý, ctený”, sú to bystrí šuhaji!
Na fotografii vidíte miliónovú demonštráciu na kyjevskom Majdane.Milión ľudí je sila, z ktorej už redne stolica akémukoľvek “hrdinskému” diktátorovi.