Domov a zahraničie Domov a zahraničie
Naše vietnamsko – kambodžské putovanie sme ukončili v Budapešti príletom z Dubaja.Niekto ešte nostalgicky na letisku povedal : Viete, že to lietadlo, ktorým sme prileteli, letí nazad o 3 hodiny?
Napriek utrmácanosti z cesty sme pochopili zmysel poznámky.Za ďalších 25 hodín by sme mohli byť nazad v Phnom Penhe.
Záver nášho pobytu sa niesol v znamení udalostí, ktoré mierne osviežili náš pobyt. V Sihanoukville som si požičal skúter, na ktorom som brázdil denne miestami naozaj vybrázdenú cestu z hotela do detského domova. Na skútri tam jazdí každý, kto sa práve nevezie tuk-tukom.Najmladší šofér, ktorého som zaregistroval, mal asi 5-6rokov. Dosť dlho mi nešlo do hlavy, že každý, kto jazdí, či je to domáci, alebo cudzinec, bez problémov vypije trebárs 5 pív a vzápätí nakopne mašinu.
Pýtal som sa, ako je to možné Slováka Paľa, ktorý v Sihanoukville žije už nejaké roky a on mi odpovedal pamätnou vetou :
A ty by si tu jazdil triezvy?
Vtedy som si uvedomil, že ak budem chcieť natrvalo žiť a tým pádom aj jazdiť v Kambodži, asi by som fakt musel začať piť. Jazdenie v tejto krajine je totiž niečo tak fascinujúce, že to človek musí zažiť.
Ja sa vám to teraz vynasnažím aspoň opísať. Dopravné značky sú niečo, čo všetci pokladajú za vec, ktorú tam niekto kedysi omylom zabudol. Nech vás neprekvapí, ak sa oproti vám vo vašom smere na štvorprúdovej ceste valí auto,alebo na kruhovom obchvate zjaví motorka. Kamióny, idúce pred vami v noci po ceste, takmer zásadne nemajú zadné svetlá. Vpredu svietia, vzadu nie. Asi sa držia zásady vojenských prieskumníkov – vidieť a nebyť videný.
Semafory na križovatkách plnia podľa všetkého len dekoratívno-farebnú funkciu. Jazdí sa bez ohľadu na práve svietiacu farbu. Ale keďže život je plný paradoxov, ja som dostal pokutu 2 doláre za jazdu na červenú. Už len doplním, že to bolo na križovatke, kde nie sú semafory.
Dohadovanie sa s policajtom bolo zbytočné, dookola opakoval “red line”. Tak nastala etapa dohodovania.Z pôvodných 10 dolárov sme skončili na spomínaných 2. Keď som mu povedal, že chcem blok, zjavne bol pripravený aj na takúto variantu, lebo mi lámanou angličtinou kľudne odpovedal: Samozrejme, ale bloky má kolega a ten práve odišiel na obed”.
Obed v Kambodži trvá asi 2 hodiny. Takže môžete hádať, či mám tie bloky pri sebe. Druhú pokutu, tentoraz vo výške 1 dolár som dostal za to, že som jazdil cez deň so zapnutými svetlami. A to je v Kambodži priestupok. Proste iný kraj, iný mrav. Na bloky som už nečakal.No nič to, za takúto sumu je to úsmevná skúsenosť, navyše ak Mário v máji dostal dolár pokuty za to, že išiel na motorke bez trička. Ešte šťastie, že v kambodži nepoznajú zimu, lebo predstava, ako v kožuchu túruje skúter, je neuveriteľne zábavná.
Vidieť sa bežne dá motorka, na ktorej sa vezú 2 dospelí a 3 deti, alebo motorka, na ktorej vezie otec dieťa od lekára, pričom mamka drží v naručí nielen dieťa, ale aj stojan s infúziou. Esemeskovanie šoféra motorky za jazdy mi neprekážalo dovtedy, kým tak nezačal robiť chlapík, ktorý ma viezol do hotela.
Myslím, že som to už napísal v nejakom blogu, že leitmotívom našej cesty nebolo vyvaľovanie sa pri mori, ani účasť v relácii Nákupní turistickí maniaci. Týmto činnostiam sme venovali najmenej zo všetkého, v Ázii stráveného času.
Nás do Kambodže ťahalo srdce a snaha pomôcť deťom z detských domovov v Phnom Penhe a v Sihanoukville.Kambodžania ako ľudia sú úžasní. Milí, skromní, čestní. Mne sa napríklad stalo, že som namiesto 10 dolárov zaplatil 20 dolárovkou a odišiel som. Dievčina z obchodu bežala za mnou asi 200 metrov, aby mi vrátila zvyšok.
Pri vydávaní peňazí v obchode, alebo na trhu si ich nemusíte prepočítať. Nikomu z nás sa nikdy nestalo (a to sme tam boli niektorí už opakovane), že by suma nesedela. Skutočne nikdy.
Kambodžania majú aj svoje vlastné pravidlá a pre nás zvláštne zvyky. Na Kambodžana napríklad nesmiete nikdy zakričať, lebo to je pre neho smrteľná urážka. Podanie ruky nechápu ako pozdrav priateľstva, ale ako niečo pre nich tajomné. Kambodžan vám je ochotný pomôcť kedykoľvek a kdekoľvek a ísť trebárs s vami pešo kilometer, aby vás doviedol k miestu, ktoré hľadáte.
Kupovanie na trhu je rituál, ktorý je neopakovateľný a čarovný.Z pôvodne požadovanej ceny zíde predavač po dohadovaní kľudne na 30%, ale nesmie naraziť na člena našej výpravy Jana, ktorý pri nákupoch takmer rozvrátil stáročia fungujúci systém kambodžskej cenotvorby. Ak si stanovil, že nejaká vec má pre neho hodnotu 10 dolárov, tak ju dosiahol z pôvodných, predavačkou požadovaných 100 $.
Snažila sa mu vysvetliť, že by išla hlboko pod svoju nákupnú cenu, že pri takejto cene zomrie od hladu nielen ona, ale celá jej rodina a možno aj rodná dedina, ale verte neverte, Jano vždy dosiahol svoje a s predavačkou sa lúčili ako najlepší kamaráti a dlhoroční, na základe vzájomnej výhodnosti spolupracujúci obchodní partneri.Už, už sme čakali, že si ako správni súperi vymenia dresy a možno aj adresy.
Ak som napísal, že mnohí Slováci a Česi sú úžasní ľudia, tu je zoznam tých, ktorí finančne a materiálne pomohli sirotám z Kambodže.
Lenka Dananaiová,Šaňo Misko,Jano Cvik,Mário Korčok-ten bol s nami ešte v máji, teraz ho nepustili pracovné povinnosti,alebo manželka?
Takže Petra, v decembri ideš za trest s nami! Miro Rohrbach,Rodika Rácová,Šárka Vitová,Maja Gašparovičová,Soňa a Dodo Filípkovci,Stanka Šimová,Kačena Cviková,Boris Kaňák,Lenka Benická.
Zo Slovenska sa k nám pridali : Katka Vidová,Karol Hložek,Rasťo Krajčík.
A zvlášť veľké poďakovanie patrí Janke Klimekovej, Mariánovi Bartulákovi a Zdenke Klinkovej, Nadi Rajter i Kataríne Dananaiovej.
Zopár fotografií si môžete pozrieť na tomto FB. Ďalšie tam budeme postupne pridávať.
https://www.facebook.com/kambodzadeti.kambodza?fref=photo