Peter Cvik

Rusko sa môže stať podľa slov britského ministra zahraničných vecí Borisa Johnsona vyvrheľom ľudstva. Neviem, či sa tak skutočne stane, ale vďaka svojmu politickému establishmentu má k dosiahnutiu tohoto ocenenia výborne nakročené.

Rusko dnešných dní je zvláštnosťou politickou, aj ekonomickou. Má jediného vládcu a majiteľa súčasne. Vladimíra Putina. Jeho „život a dielo agenta KGB“  má tiež dve zvláštnosti. Verzia prezentovaná Kremľom a ním samotným sa absolútne odlišuje od tej, ktorú prezentujú mnohí bývalí spravodajskí dôstojníci tejto inštitúcie. Podľa tej prvej dosiahol v bývalom východnom Nemecku vynikajúce profesionálne úspechy, podľa tej druhej bol iba bežný, ale predovšetkým nevýkonný byrokrat. Nebudem hodnotiť „za a proti“ úspechy, či neúspechy jeho spravodajskej práce. Ale už samotná skutočnosť, že bol ako spravodajský dôstojník nasadený do vtedy spriatelenej Nemeckej demokratickej republiky, evokuje vo mne o jeho profesionalite isté pochybnosti. Bojovať proti agentom nepriateľa v spriatelenej krajine, si nepochybne vyžadovalo „absolútne profesionálne nasadenie“. Veď v NDR za každým rohom číhali agenti CIA, Mossadu, MI5, čínskej rozviedky, angolskej tajnej služby a Pinochetovej DINA. Navyše bývalý generál KGB Oleg Kalugin v jednom zo svojich rozhovorov tvrdí : „Do komunistických krajín bola vysielaná v zásade iba jediná kategória spravodajcov. Protekční. Ich život bol na vtedajšie pomery v týchto štátoch spravodajského nasadenia natoľko bezečný a luxusný, že boli schopní urobiť čokoľvek pre to, aby sa tam udržali čím dlhšie. Rozpracovávali spravodajsky dokonca aj svojich kolegov a nezriedka aj nadriadených, len aby sa zapáčili vedeniu v Moskve a odôvodnili svoju potrebnosť a nenahraditeľnosť na mieste, kde práve pôsobili. Musíte si uvedomiť, že v časoch, keď v ZSSR nebolo možné zohnať trebárs ženské pančuchy, kúpiť mäso, či iné základné potraviny, oni vďaka prepracovanému systému systému výhod, žili na tú dobu v nepredstaviteľnom luxuse“.

Z Putina stal časom starosta Petrohradu, neskôr premiér, napokon opakovane prezident. Úplne bez ostychu sa priznávam, že najmä prvé roky jeho vládnutia v Rusku som bol jeho fanúšikom. Z krajiny, v ktorej dovtedy platil iba zákon vorov, sa snažil urobiť štát, až priveľmi nádejne sa podobajúci na rodiacu demokraciu. K premene Putina na, tiež úplne bez ostychu dodávam, diktátora, začalo prichádzať v prvej polovici jeho druhého volebného pontifikátu v prezidentskom kresle. Všetko, čo v tom čase začal robiť, smerovalo k jedinému cieľu. Navráteniu sa prezidentský prestol. Prestal si vyberať spôsoby a paradoxne nahradil vorov v zákone svojimi vlastnými. Ale predovšetkým začal hľadať nepriateľa. Ešte predtým si však podriadil všetky štátne a pološtátne médiá, aby mohol cez ne ukazovať prstom na tých, čo „chcú Rusku zle“. V tomto snažení bol a je natoľko dôsledný, že dnes už v tejto krajine okupujú jeho cenzori aj internet. Putin však dosiahol svoje. K posledným voľbám prišlo ani nie 48% voličov. Najnižšia účasť=najvyššie Putinov víťazstvo. A ústavná väčšina.

Dnes sa snažia mnohí politológovia a analytici odhadnúť  ciele, príčiny a následky Putinovývh krokov. Pritom odpoveď je úplne jednoduchá. Cieľom je post doživotného prezidenta, ktorý bude možno časom premenovaný na cára, príčinou trvalo neukojená mocibažnost a následkom je hospodársky úpadok krajiny, ktorá mala ešte v prvom období Putinovho vládnutia nakročené k méte hospodárskeho tigra.

Politici sveta si pre zmenu lámu hlavu nad tým, ako sa k Putinovi správať. Odpoveď je rovnako jednoduchá. Správať sa k nemu treba tak, ako sa normálny človek správa ku krčmovému vagabundovi. Ak vás obleje pivom, tresknite mu o hlavu krígeľ. Len sila je totiž to, čomu takýto frajer rozumie.

Z Putina sa stal pomyselný vagabund svetovej politiky. Vojna proti Gruzínsku, okupácia Krymu, bombardovanie sýrskych nemocníc, zostrelenie civilného lietadla, unášanie ukrajinských občanov, za ktorých žiada potom ako taliansky mafián výkupné v podobe prepustenia zajatých „dovolenkujúcich“ruských vojakov, až príliš vysoká úmrtnosť jeho kritikov z radov novinárov, či vražda politického rivala Nemcova.

Hospodárske sankcie voči Rusku sú nástrojom, ktoré neprivedú Putina normálnemu správaniu sa. Ale prestane nás oblievať pivom a bude na iných iba zlostne gániť z kúta.

Tradičným diskutérom k mojím blogom opakovane oznamujem, že vaše postrehy skutočne nečítam minimálne z dôvodu, že pokladám tieto inak nesporne „hodnotné“ analýzy za putinofilské anállizátorstvo. Miesto ich tvorby si radšej spomeňte, kedy ste naposledy boli v kine na ruskom filme, alebo kedy ste čítali knihu od nejakého ruského autora. Trebárs Zločin a trest, Tri sestry, alebo Zlaté teľa-to neberte osobne.

Aha, chcem od vás priveľa…